Tvrdé jadro krásy

Pred dvomi týždňami som v rádiu náhodou počul vysielanie o americkom básnikovi Carlosovi Wiliamsovi. Relácia mala názov
Tvrdé jadro krásy. Táto veta ma donútila pozorne počúvať. Že má krása tvrdé jadro, si rád predstavujem a pri myšlienke na architektúru mi pripadá táto súvislosť medzi krásou a tvrdým jadrom dôverne známa.

„Stroj je vec, ktorá nemá žiadne prebytočné diely,“ nechal sa Wiliams počuť. A okamžite som vedel, čo tým myslí. To je myšlienka,
ktorú vyslovil Peter Handke, pomyslel som si, keď povedal, že krása spočíva v živelných, prirodzených veciach, ktoré neobsahujú
symboly alebo posolstvá a bol rozladený, že nemohol sám odhaliť zmysel týchto vecí.

Ďalej som sa z vysielania dozvedel, že Wiliamsova poetika spočíva v predstave, že neexistujú nápady mimo tie, ktoré sú obsiahnuté
vo veciach, a že v jeho umení ide o zameranie zmyslového vnímania na svet vecí a o jeho osvojenie. U Wiliamsa, povedal moderátor, k tomu dochádza zdanlivo bez emócii, lakonicky a práve preto majú jeho texty tak obrovskú emocionálnu silu.
Čo som počul ma oslovilo: nechcieť vyvolať stavbami emócie, ale nechať emóciám voľný priechod, pomyslel som si. Zostať tvrdo u veci samej, jej vlastnej podstaty a veriť tomu, že stavba, pokiaľ je dostatočne precízna svojou funkciou a umiestnením, vyvinie vlastnú energiu, nebude potrebovať žiadne umelecké prísady. Tvrdé jadro krásy: koncentrovaná substancia. Kde ale v prípade architektúry ležia silové polia, ktoré rozpoznajú substanciu, ktorá je opakom povrchnosti a ľúbivosti.

Italo Calvino informuje vo svojom Lezioni ameicane o talianskom básnikovi Giacomovi Leopardim, ktorý krásu umeleckého diela, v jeho prípade literárneho, umiestnil vo Vágnom, Otvorenom a Neurčitom, pretože tým nechal priestor mnohotvárnemu zmyslovému vnímaniu. Leopardiho vyjadrenie je spočiatku jasné. Veci, umelecké diela, ktoré nás obklopujú, sú viac vrstevnaté, majú mnoho, možno nekonečne mnoho významov, ktoré sa prekrývajú, krížia a menia vo svetle rôznych spôsobov nazerania. Ako je ale možné dosiahnuť túto hĺbku a mnoho vrstevnatosť v architektonickom objekte? Je možné to Vágne a Otvorené vyprojektovať? Nie je tu rozpor v požiadavke na presnosť?

Calvino prišiel na základe textov básnika Leopardiho k prekvapujúcej odpovedi: Zistil, že tento milovník Neurčitého sa vo svojich textoch puntičkársky a verne drží vecí, ktoré popisuje, chce popisne reprodukovať a dochádza k záveru: “To je teda to, čo od nás Leopardi vyžaduje, aby sme mohli prežiť krásu Neurčitého a Nejasného”! Vyžaduje mimoriadne presnú a pedantnú pozornosť pri skladbe každého obrazu, pri malichernej definícii detailov, pri výbere objektov, osvetlenia a atmosféry. K dosiahnutiu požadovanej Nejasnosti Calvino končí zdanlivo paradoxným zvolaním: „Básnik Nejasného môže byť iba básnikom Precízneho!“

Čo ma na tejto Calvinovej historke zaujalo, nie je požiadavka trpezlivej detailnej práce a precíznosť. Je to upozornenie na to, že mnoho vrstevnatosť a bohatstvo hovorí zo samotných vecí, pokiaľ ich správne rozpoznáme. Aplikované na architektúru to pre mňa znamená dostať zo zadania stavby silu a mnoho vrstevnatosť, dostať ich z vecí, ktoré ich tvoria, alebo práve podmieňujú. Podobne povedal John Cage v jednej svojej prednáške: on nie je ten typ skladateľa, ktorý v duchu počuje hudbu a potom sa ju snaží napísať… Jeho spôsob práce je iný. Rozpracuje si koncepty a štruktúry a nechá ich zahrať, aby až potom zistil, ako znejú.

Keď som toto vyjadrenie čítal, vybavilo sa mi ako sme nedávno v ateliéri pracovali na projekte termálnych kúpeľov v horách. Skôr ako by sme najprv vyvolali duševné obrazy zadania a tie potom premietli do nášho projektu, snažili sme sa zodpovedať zásadné otázky, ktoré sa týkali miesta a stavebných materiálov – hora, kameň, voda, a ktoré na začiatku neboli obrazné.

Až keď nebolo možné odpovedať na dielčie otázky miesta, materiálu a stavebného zadania,vznikali pomaly štruktúry a priestory, ktoré nás samy prekvapili a verím, že mali potenciál pôvodnej tvorivej sily, ktorá sa vynorí spoza štylisticky predpripravených foriem. Zaoberať sa na pozadí stavebného zadania vlastnými zákonitosťami konkrétnych vecí ako hôr, kameňov, vody v sebe ubíja možnosť zachytiť a vyjadriť čosi z pôvodnej a zároveň „civilizáciou nezaťaženej“ podstaty týchto prvkov a vyprojetovať architektúru, ktorá z tejto podstaty vychádza a znovu sa k nej vracia. Predobrazy a naštylizované predstavy môžu tento prístup len zablokovať.

Moji švajčiarski kolegovia Herzog a Meuron vravia, že: citujem: Architektúra ako celok dnes už neexistuje, vzniká totiž umelo, takpovediac v hlave návrhára počas jeho tvorčieho procesu. Obaja architekti z tejto úvahy odvodzujú svoju teóriu architektúry čoby myšlienkového procesu architektúry, ktorá by mala, tak to vnímam ja, zvláštnym spôsobom reflektovať svoju fiktívnu a tým umelú celistvosť. Nechcem už ďalej sledovať teóriu týchto dvoch architektov, ale určite by som sa chcel venovať hypotéze, ktorá je základom tejto teórie, a síce že dnes už neexistuje celistvosť stavby v starom stavebnom zmysle. Ja osobne verím na hmotnú celistvosť architektonického objektu, i keď nie ako samozrejmú danosť, ale ako ťažký, avšak nevyhnutný cieľ mojej práce.
Ako je ale možné dosiahnuť túto architektonickú celistvosť v dobe, v ktorej chýba božská podstata a v ktorej hrozí, že sa realita rozplynie v toku plynúcich obrazov a symbolov?

Peter Handke sa usiluje o to, aby texty a popisy zostali súčasťou prostredia o ktorom pojednávajú. Pokiaľ mu dobre rozumiem, stretávam sa tu nie len so známym vedomím, že odobrať umelo vytvoreným veciam ich neprirodzenosť a premeniť ich do sveta každodenných a prirodzených vecí je obtiažne, ale omnoho viac s vierou v to, že pravda je uložená vo veciach samých. Myslím, že umelecké procesy, ktoré usilujú o celistvosť svojho vzniku, sa stále snažia vykazovať prítomnost, ktorá je vlastná veciam v prírode.
Preto dobre rozumiem tomu, keď Handke, ktorý sa v tom samom rozhovore označuje za spisovateľa miesta, od svojich textov vyžaduje: „Aby nevznikali dodatky…, ale dochádzalo k poznaniu jednotlivostí a ich spojení v jeden /…/ obsah“.

Slovo obsah, ktoré tu Handke zvolil, je objasňujúce vzhľadom k cieľu vytvárať prirodzené celistvé veci: presné obsahy, skutočné stavby, ktorých detaily sú rozpoznatelné a vo vzájomnom vecnom pomere. Čo z toho potom vyplynie, je redukcia na veci a predmety,
ktoré existujú. Handke v tejto súvislosti tak isto hovorí o oddanosti veciam. Chce, ako hovorí, aby boli jeho texty čitateľné ako vernosť k miestu ktoré popisujú, a nie ako dodatočné dofarbovanie.

Jeho vety mi pomáhajú vyrovnať sa so znechutením, ktoré ma často premôže, keď si prehliadam novú architektúru.
Stále sa stretávam s nákladnými stavbami zvláštnych tvarov a som rozladený. Autor objektu síce nie je prítomný, ale neustále ku mne hovorí z každého detailu stavby a opakuje to, čo ma už tak intenzívne nezaujíma. Dobrá architektúra musí človeka prijať, poznať a nechať bývať, nie ho prehovárať.

Často myslím na to, prečo sa tak málo pokúšame o to, čo je najpochopitelnejšie. Prečo sa v pozdejšej architektúre tak málo stretávame s dôverou v prapôvodné veci, ktoré architektúru tvoria: materiál, konštrukciu, váhu a protiváhu, nebo a zem a s dôverou v priestory, ktoré smú byť skutočnými priestormi. Priestory pri ktorých sa staráme o ich plášť a hmotnosť, tvar dutín, prázdnotu, svetlo, vzduch, vôňu, kapacitu schopnosť rezonancie.

Vo vlastných predstavách rád navrhujem a staviam domy, od ktorých sa na konci stavebného procesu akoby odvraciam.
Zanechávam pritom stavby, ktoré sú samy sebou, slúžia bývaniu ako časť sveta vecí, ktoré si vystačia bez mojej osobnej rétoriky. Vnímam krásne mlčanie stavieb, ktoré spájam s pojmami ako nevšímavosť, samozrejmosť, trvalosť, prítomnosť a integrita, ale tak isto vrelosť a zmyselnosť.

Byť sám sebou, byť stavbou, nie len niečo predstavovať, ale niečím byť.

/Peter Zumthor, Premýšlať architektúru/