Prísľub poľa /Alain de Botton – Architektúra šťastia/

blog-bienale

Pole niekde mimo mesto. Niekoľko miliónov rokov spalo pod ľadovou prikrývkou. Potom sa tu usadila skupina ľudí s výraznou spodnou čeľusťou, zapálila svoje ohne a na kameni občas obetovala zviera podivným bohom. Tisícročia leteli. Bol vynájdený pluh, zasiata pšenica a jačmeň. Pole patrilo mníchom, potom kráľovi, potom obchodníkovi a nakoniec farmárovi, ktorý od vlády obdržal štedrú sumu
za to, že pole prenechá farebnému porastu iskerníka, žihľavy a ďateliny.
Pole malo udalosťami nabitý život. Kedysi tu preletel nemecký bombardér, ďaleko od svojho cieľa. Deti prerušili dlhé cesty autom a zvracali
na jeho okraji. Ľudia si tu večer líhali do trávy a uvažovali či sú svetlá nad nimi hviezdy alebo satelity. Ornitológovia sem chodili so svojimi
ponožkami vo farbe zrelého ovsa a našli tu rodinku žltochvosta domáceho. Dva nórske páry na cyklotúre sa tu utáborili a vo svojich stanoch
spievali pieseň Anne Knutsdotter – Mellom Bakkar og Berg. Sliedili tu líšky. Myši podnikali prieskumné výpravy. Červy sa držali pri zemi.

Ale čas tohto poľa vypršal. Tam, kde je teraz kruh púpavy, bude obývacia izba číslo 24. O pár metrov ďalej, medzi vlčím makom, bude garáž
číslo 25 a tam, kde sú kukučky biele bude jedáleň, kde sa osoba ešte nenarodená jedného dňa poháda s rodičmi. Nad živým plotom bude
detská izba, navrhnutá ženou v klimatizovanej kancelárii v administratívnom centre pri diaľnici. Mužovi na letisku na opačnej strane sveta
bude veľmi smutno za rodinou a domovom, ktorého základy budú tam, kde je teraz kaluž. Obec Great Corsby Village bude robiť, čo bude
vedieť aby vyjadrila svoju dobu, svoju nevyhnutnosť a nik nebude rozprávať o žltochvostoch, piknikoch a dlhých letných večeroch, kedy tu
znela pieseň Mellom Bakkar og Berg.

Stavba je väčšinou spojená so znesvätením, so vznikom štvrti menej krásnej, ako krajina ktorú nahradila. Akokoľvek je táto rovnica horká,
prijímame ju väčšinou s pasivitou a rezignáciou. Naša odovzdanosť pramení z autority, ktorú budovy získavajú tým, že proste existujú.
Ich hmota a pevnosť, nedostatok náznakov ich pôvodu, ťažkosti a náklady spojené s ich odstránením, to všetko im prepožičiava
nenapadnuteľnú presvedčivosť.
Dlhujeme poliam, aby naše domy neboli podradnejšie než panenská zem, ktorú nahradili. Dlhujeme červom a stromom, aby budovy,
ktorými ich zakrývame, stáli ako prísľub najvyššieho a najmúdrejšieho druhu šťastia.

Miesta, ktorým hovoríme krásne, sú dielom vzácnych architektov, ktorí mali dostatočnú pokoru k spytovaniu vlastných túžob a vytrvalosť
pre prevedenie prchavých predstáv o šťastí do logických plánov – to je kombinácia, ktorá im umožňuje vytvoriť prostredie, ktoré uspokojuje
potreby o ktorých ani nevieme, že ich máme.

Slová k návrhu

Kniha ma inšpirovala rovnako ako silný priestor pavilónu a jeho atmosféra. Myšlienkou panelovej výstavy – s konceptom výberu prác,
som sa zaoberať nechcel. Bola tu silná téma, krásny skleník so suchým lístím na streche a veľa miesta pod ním.
Vo svojom príspevku pre “Common ground” som si na úvod dovolil odcitovať niekoľko myšlienok z eseje Prísľub poľa, ktorej názov som
použil. Pokúsil som sa “spoločnú” tému, v mojom ponímaní krajinu, dostať zvonku dovnútra. Pole mi v tomto smere pomohlo.
Jeho materiál, jednoduchosť a schopnosť premeniť priestor na miesto.

Moja inštalácia je jednoduchá, chytá sa témy vzácnosti prírody, polí a lúk. Miest, ktoré nemusia byť nami “definované” rovnako,
ako nemusia zmiznúť. Potrebujeme miesto, potrebujeme rásť – silnejúca dilema i realita, s ktorou sa všetci učíme žiť.
Polia sú tu vyrobené z materiálu, ktorý je im vlastný, zo suchých stebiel – slamy. Je ľahká, dobre sa s ňou pracuje a rada preberá nové formy.
Slamené polia sú tu vyduté – zhustené pod priesvitnou strechou. Keď dostatočne narastú, svetlo skleníka im požičia svietivú zlatistú farbu
a tiene, ktoré ich zvýraznia. Vytvoril sa tým výsek z krajiny – spoločnej zeme, v ktorej sa dá poprechádzať a oddýchnuť si.

/text z knihy Architektúra šťastia bol inšpiráciou návrhu Česko-slovenského pavilónu v Benátkach pre 13. Bienále architektúry 2012/

Comments are closed, but trackbacks and pingbacks are open.